reklama

Iný príbeh

Nedávno som si prečítal jeden článok zo zariadenia sociálnych služieb. Veľmi ma zaujal a link na ten článok uvádzam dole.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

Pri duševne postihnutých je väčšina z nás zmierená s faktom, že patria do špecializovaných ústavov, kde sa im dostane odbornej starostlivosti. Je to to, čomu veríme, lebo tomu chceme veriť. V pamäti sa nám vytvára obraz dedinského blázna, z ktorého si deti uťahujú a je terčom posmechu okolia. Ich osud berieme ako nešťastný a sme zmierení s faktom, že odídu z nášho pohľadu niekam, kde je podľa nás o nich dobre postarané. V tomto článku na jediných dvoch prípadoch, ktoré poznám, napíšem, prečo si myslím, že do týchto ústavov patria len tie najťažšie prípady.

Autorka článku napísala jednu myšlienku, že duševná porucha môže byť dôsledkom nejakého ochorenia a žiadny zdravý človek nemôže s istotou povedať, že jemu sa to nemôže stať. S tým sa dá len súhlasiť. Človek by mal byť empatický ku každému, či už je zdravý alebo chorý. Sme jedno spoločenstvo a všetko sa nás týka.

Prvý prípad "dedinského blázna" si pamätám z detstva. Bolo to na dedine, kde som chodieval na prázdniny ku starým rodičom. Hneď o ulicu ďalej býval jeden, vtedy skôr mladší muž, ktorý chodil v špinavých montérkach a fajčil cigarety, ktoré si šúľal z novinového papiera. Či deti alebo dospelí každý len mávol rukou, keď prišla na neho reč a povedali - on je blázon. Ak išiel cez dedinu, deti na neho pokrikovali, on sa však len usmial a nič im na to neodpovedal. Mne však ako blázon nepripadal. Býval len o ulicu ďalej, v pomerne veľkom dome, ktorý bol kedysi krčmou. Ten dom bol súčasťou obrovského dvora, na ktorom bolo veľa iných domov a hospodárskych budov, ktoré sa rozpadali. Možno aj preto som nepokrikoval na neho s ostatnými deťmi, lebo na mojich výletoch po okolí, som na neho vždy narazil, ako sedí na priedomí, vyhrieva sa na slniečku a fajčí tú svoju z novín ušúľanú cigaretu. Ten dvor, na ktorom býval bol pre mňa plný tajomstiev. Domy s rozbitou strechou, na ktorých dverách boli obrovské zámky a cez okno sa dalo pozrieť dnu, do holých izieb. Alebo domy, v ktorých hrdzaveli rôzne stroje na uľahčenie poľnohospodárskych prác. Keď som išiel okolo neho, tak sa usmial a kývol mi na pozdrav rukou. Ja som mu odpovedal rovnako kývnutím ruky a mal som na chvíľu pocit, že som dospelý. Potom sme občas spolu aj hodili reč. Bolo v tom aj kus mojej detskej vypočítavosti a hlavne zvedavosti, lebo mi dovolil nazrieť do bývalej krčmy a do domov, ktoré boli pre celú dedinu tabu. Zrejme som bol jediný, kto sa na jeho obrovskom dvore mohol hrávať. Moji dedinskí kamaráti sa však nenechali presvedčiť a báli sa tam chodiť, vždy sa totiž rozkričal, keď ich tam videl a vyhnal ich odtiaľ.

A tak som sa ako 4 - 5 ročný hral na dospelého, sedel som vedľa dedinského blázna a ten mi vykladal veci, ktorým som nerozumel. Kýval som hlavou na všetko čo povedal. On bol rád že má spoločnosť a ja som bol zase v siedmom nebi, keď som si mohol v bývalej krčme pozrieť starodávne prázdne fľaše a kadečo zabudnuté, čo som nikde inde vidieť nemohol. Myslel som si vtedy, že on blázon nie je, je len chudobný a preto sa mu ľudia posmievajú. Až neskôr som pochopil, že vždy keď so mnou rozprával, tak vlastne nadával na komunistov. 

Bol totiž synom kulaka. Majetok jeho rodičov zhabali a celú rodinu vysťahovali do iného okresu. Jeho vyhodili z vysokej školy. Ľudia vraveli, že sa z toho zbláznil a nejakú krátku dobu bol aj v ústave. Či už bola jeho diagnóza skutočná, alebo vymyslená nie je podstatné. Nie každý by zvládol so zdravým rozumom situáciu, v ktorej sa ocitol, no na druhej strane v bývalom režime bolo len bláznom dovolené beztrestne nadávať na režim.
Čo je s ním dnes? Už po ňom deti nevykrikujú. Do dediny sa prisťahoval jeho synovec, postavil si nový dom a zobral si ho k sebe. Bývalý dedinský blázon chodí teraz v peknom obleku, namiesto novín fajčí cigary a keď ho jeho susedia úctivo pozdravia, nekývne už rukou ako kedysi, ale zdvihne klobúk, usmeje sa a slušne ukloní.

Ten druhý prípad však už happy end nemá. Ide o moju susedu z domu, kde bývam. Prekonala v mladosti zápal mozgových blán. Neviem ako znie jej diagnóza, ale pamätám si priebeh jej choroby. Spočiatku sa len chichúňala a vyjadrovala sa divne. Mala milujúcich rodičov a v tej dobe zrejme verili tomu, že sa jej stav bude zlepšovať. Keď sa ona s nami deťmi rozprávala, tak sa nám aj chválila, čo všetko sa naučila v škole a skutočne v tej dobe ešte vedela čítať. Potom ju rodičia zverili do rúk "odborníkom". V ústave nepobudla dlho, liečili ju elektrošokmi. Po návrate sa už síce nechichúňala, ale zmizli aj všetky náznaky toho, čo by sa dalo nazvať osobnosťou alebo inteligenciou. Jej život prebieha už desaťročia rovnako. Keď ešte žili jej rodičia, tak ju obliekli a poslali na dvor sa prechádzať. Keď došla na koniec chodníka tak sa otočila a zase na koniec chodníka. Toto robila celý deň. Pýtate sa, ako sa žije postihnutému na našom dvore? Dobre. Určite lepšie ako v ústave. Každý pozná ju a aj jej príbeh. Ľudia ju zdravia a ona ich. Na dlhší "rozhovor" málokedy príde. Najskôr jej zomrel otec a dlhé roky sa o ňu starala len matka. Jej matka už teraz tiež nežije, bola veľmi stará. Postihnutá suseda si určite všimla, že sa v jej rutine niečo zmenilo. Možno ráno, keď sa umyla a namazala maslo na chleba, jej zrejme aj bolo čudné, že druhý krajec ostal nezjedený, alebo nevypitá šálka s mliekom, ale do akej miery bola schopná precítiť túto stratu je ťažké povedať. (Treba spomenúť, že bežné, naučené úkony zvláda.) Teraz sa o ňu starajú jej súrodenci. Striedajú sa pri nej. Stále ju stretám ako sa prechádza na chodníku a keď dôjde na jeho koniec, tak sa otočí a ide späť, tak ako bola naučená celé desaťročia. Od smrti jej matky sa ale predsa len niečo zmenilo. Raz som si všimol, že prejde po chodníku asi len desať metrov, otočí sa a po ďalších desiatich metroch zase spraví otočku. Všimol som si, že dôvodom je mláka. Zrejme nejaký jej súrodenec povedal, aby nestúpala do mláky. (Predtým ich ale obchádzať vedela.) Tak som jej to ukázal a zase bolo všetko v poriadku, po starom. Raz som ju zase videl ako krúži asi na 5 metroch mimo chodníka stále dookola. Povedal som jej, aby sa nebála slniečka a ona odpovedala: "Áno, ja sa nebojím slniečka." a vyšla z tieňa znova na chodník.
Raz som polieval kvety na chodbe a ona vybehla z bytu. Vraví mi: "Mám aj ja poliať svoje kvety?", Prišiel som k jej kvetináčoch a odpovedám: "Ešte nie, zem je stále vlhká:" Ona mne na to: "Včera som sa pocikala." Ja jej: "To je nič, to sa stáva. Vždy keď Ti bude treba, musíš sa ponáhľať domov." Ona: "Áno, budem sa ponáhľať." a zatvorí za sebou dvere.
A susedia sa s ňou tiež takto rozprávajú. Súrodenci sa o ňu starajú, sestra jej vie urobiť krásny účes a vie ju obliecť do pekných (akiste drahých) šiat. Cudziemu by len to prišlo divné, prečo sa tá elegantná dáma stále prechádza. No cudzích tam veľa nechodí. Ona je jedna a nás sú v bytovke stovky, čo ju máme radi, sme na ňu zvyknutí a máme s ňou trpezlivosť. Je to opačná situácia, akú zažívajú postihnutí v ústave.

Je na zvážení každého, aká starostlivosť je lepšia. Už vytrhnutie z domáceho prostredia môže byť pre takto chorých stres. Tá rutina, podľa charakteru ochorenia, je často to jediné, čo vnímajú a učia sa veľmi pomaly. Je to ich svet.

Ivan Bella

Ivan Bella

Bloger 
  • Počet článkov:  132
  •  | 
  • Páči sa:  3x

SZČO Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu