Nežná evolúcia

Autor: Ivan Bella | 21.11.2009 o 21:05 | Karma článku: 3,29 | Prečítané:  1076x

K množstvu revolučných článkov pripájam aj ja svoju úvahu.

Nie je to spomienka na časy minulé, len si trúfnem zauvažovať nad tým, či o revolúciu vôbec išlo. Trochu si aj pripomenieme niektoré takmer zabudnuté myšlienky takých velikánov ako boli Marx a Lenin. To len pre prípad, že článok číta aj mladá generácia, ktorá sa s nimi nemala kde zoznámiť.

Marxistická ideológia definuje revolúciu ako povstanie ľudu proti existujúcemu spoločenskému poriadku. Zmeny v spoločnosti delí na evolučné a revolučné. K evolučným zmenám dochádza prirodzeným vývojom a keď je spoločnosť v takom stave, že spoločenský poriadok je zaostalý a nedokáže reflektovať aktuálne potreby spoločnosti, tak dochádza k revolúcii.
S touto definíciou by súhlasil zrejme každý. Však Marx nebol žiadny hlupák, len sa v niektorých podstatných veciach mýlil.

To Voloďa, to už bolo iné kafé. Žiadny idealista s hlavou v oblakoch. Keď pochopil, že sa robotníckej triede moc do revolúcie nechce, chytil pero a papier a načmáral "Što delať?". Geniálne dielko. Robotnícka trieda, teda tí jej členovia, čo čítať vedeli sa dozvedeli o sebe, že sú to vlastne hlupáci a revolúciu by mali zveriť do rúk profesionálom, teda Leninovi a iným hlavám pomazaným. Aby im však nebolo smutno, že sa nepodieľali na historických zmenách, prepustil im úlohu štatistov. Nakoniec však ani to nebolo treba. Keď vykonal tú svoju veľkú nežnú októbrovú, nikto si toho ani nevšimol. Ulice Petrohradu boli poloprázdne.  Robotnícka trieda sa dozvedela až z novín, aké veľké historické udalosti prespala.
Logicky sa nám ponúka prirovnanie a s tou našou revolúciou. Skromný palácový prevrat v takmer vyľudnenom Petrohrade mala byť najväčšia revolúcia v dejinách.

Na tomto spoločenskom zriadení bolo zaujímavé, že spoločenský poriadok nikdy nereflektoval potreby spoločnosti. Toho si všimol v samých začiatkoch aj náš génius Voloďa a keď mu začali v Moskve štrajkovať jeho bratia robotníci, veľmi sa nahneval, nazval ich lenivými psami (však pracovali len 12 hodín denne, 6 dní v týždni) a poslal na nich armádu. Našťastie ho jeho geniálny mozog ani teraz nesklamal a prišiel k prevratnému zisteniu. Že robotníci dávajú prednosť kusu žvanca pred revolučnými ideálmi. Takže nie sú až takí zlí, len ich treba najskôr nakŕmiť a až potom vychovávať. Aby ich bolo z čoho kŕmiť zaviedol NEP. Novú ekonomickú politiku. V podstate to bol kapitalizmus aj s vykorisťovaním, len sa už chudáci buržuji nemohli politicky realizovať. (Podobný systém má dnes Čína.)

Leninov nástupca však už pre buržujov také pochopenie nemal, vykázal ich na smetisko dejín a kus žvanca pre poslušných robotníkov si zobral priamo od zdroja, odtrhol ho roľníckej triede od úst. 30 miliónov zomrelo hladom. Prečo si to tí úbohí roľníci nechali páčiť a nespravili revolúciu? Ono je to totiž inak ako sa to spieva v tej známej odrhovačke, čo ju Internacionálou zvú. Hladom mučení, nepovstanú a ani neprelomia okovy. Na to by potrebovali nejakého Marxa buržoázneho pôvodu, alebo aspoň Lenina, čo mal pôvod pre zmenu šľachtický. Kde ich ale vziať? Na smetisku dejín (tých socialistických) ostali po slobodne mysliacich ľuďoch len mŕtvoly rôzneho pôvodu. Z chudáka, čo 12 hodín denne drie pre kus žvanca, vyrastie skôr predajná štetka ako revolucionár.

Stalinistický a neostalinistický režim sa od seba odlišovali len vo svojej krutosti. Marx-leninskí ideológovia veľmi dobre vedeli že režim, ktorý nereflektoval potreby spoločnosti je na spadnutie a obávali sa revolúcie, ktorú nazývali kontrarevolúciou. Aby sa udržali pri moci používali všetky možné z histórie známe prostriedky. No vo svojej vynachádzavosti zašli ešte ďalej. Bola to diktatúra strachu, kde nevedel nikto kým je kontrolovaný. Veľké ideály sa zmenili na drísty, ktoré dookola omieľala skupina senilných starcov a nastúpili aj ideály nové, v dejinách dosiaľ nepoznané. Kus žvanca, o ktorom písal súdruh Lenin sa stal cieľom soc. spoločnosti. Neustále sa snívalo o tom aký veľký bude ten kus žvanca o rok alebo päť rokov. Dedkovia  na postoch si mysleli, že vládnu spokojnému národu a národ si medzitým porovnával medzi sebou ten žvanec, čo mu bol hodený z hora. Tí čo mali menší závideli tým, čo ho mali väčší. No ani tí, čo ho mali väčší neboli spokojní a chceli ešte väčší. Žeby sa súdruh Lenin mýlil?  Pri súdruhovi Stalinovi to bolo jednoduché. Ľudia boli spokojní, že majú holý život a nad žvancom sa radovali. Aké je to ľudstvo len nevďačné. Všetci boli nespokojní.

Senilní súdruhovia v našej krajine sa posledné desaťročia veľmi snažili, aby nedali vzniknúť nejakej novej spoločenskej vrstve, ktorá by sa mohla stať aktérom zmien. Vedeli, že ekonomický systém je neefektívny, no odvahu akú mal súdruh Lenin v sebe nenašli. Pri tom strážení a kontrolovaní ostatných si ani nevšimli, že im takáto vrstva vyrástla priamo pred nosom. Boli to oni sami. Ako to len urobiť aby ten ich veľký žvanec bol ešte väčší, keď už nie je z čoho brať? Zavolať si buržujov nazad by znamenalo priznať si porážku. Spokojný národ by to možno pochopil, no oni vedeli že tá spokojnosť je len predstieraná. Nebolo pochýb. Teraz tú revolúciu už potrebovali nie len tí dole, ale aj tí hore. Bola neodvratná.

A tak podobne ako Lenin sa aj niektorí naši súdruhovia zamysleli a položili si otázku "Što delať?". Predsa len pri tej biede v okolitých krajinách, ten náš žvanec bol stále najväčší a súdruhovia vedeli, že chudoba so žvancom v ruke sa búriť nebude. Hovoril to kedysi samotný súdruh najvyšší a ten sa nikdy nemýlil. A tak dostali ten nápad. Najskôr im treba vyslať signál, že nie sú zlí a že sa ich nemusia báť. Možno skôr dostanú odvahu. A tak povolili celoštátne vysielanie blahorečenia istej budúcej svätice. Zadumaní veriaci tam reptali pred celým národom svoje prosby, nech ušetria ich krv a životy. Súdruhovia v očakávaní skorej revolúcie ľapotali zo svojich výšin to isté, len to už neprenášala celoštátna televízia. Bolo pred bojom. A stále nič.

"Što delať?" pýtali sa súdruhovia znova. Aj si chceli od Gorbačova požičať Auróru, ale vedomí si toho že Nikita Sergejevič je známy skupáň a po zistení otrasnej skutočnosti, že v roku 1917 tento slávny výstrel zobudil akurát Lenina a Trockého, ku ktorým sa neskôr pridala parta podgurážených námorníkov, ktorí beztak nespali a vychádzajúc z pohostinstva sa pridali k vodcom revolúcie, údajne pod prísľubom plných pivníc koňaku v Zimnom paláci a zvodov ženskej posádky, ktorá ho strážila, uznali, že by sa im to mohlo vymknúť z rúk. Tohto sa najviac obávali, že by zobudili akurát Dubčeka, ten by ich prepadol aj s vnúčatami a skončili by na smetisku dejín.
Situácia bola vážne kritická. Súdruhovia z Poľska už mali konvertibilnú menu a vozili sa v mercedesoch. Maďarskí súdruhovia boli zase národnými hrdinami a kúpali sa vo sláve. Východonemeckí súdruhovia sa zase chystali zapredať celú republiku aj s inventárom.

Vtom jedna súdružka, predsedníčka zväzu žien a matiek dostala spásny nápad: "Nežná, nenežná. Zmláťme im deti. To ich naserie!"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel namieta sudcov: Hovorili skôr, než mali

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

KOMENTÁRE

Severokórejská červená línia je veľmi tenká

Kľúčovú rolu v krotení diktátora Kima hrá Čína.


Už ste čítali?