Človiečik, kam si podel rozum?

Autor: Ivan Bella | 9.11.2009 o 17:00 | Karma článku: 4,28 | Prečítané:  1333x

Stalo sa vám už, že sa ocitnete v situácii, keď si pripadáte ako z inej planéty? Akoby ste boli v prostredí kde nepatríte?

Áno, idem písať o bulvári. Dopredu si už viem predstaviť tie reakcie v diskusii. Nečítaj noviny, ktoré ťa nervujú. Nepozeraj televíziu. Alebo dokonca nenavštevuj miesta, kde narazíš na primitívov. No ale poraďte mi, ako to urobiť a žiť pritom normálne. T.j. nechodievať kanálmi a nežiť v jaskyni s bradou po kolená ako pustovník. 

Bulvár nie sú len médiá. Ten bulvár je v nás. Je to to, čo nám neustále pripomína, že sme zvieratá, že prebieha boj o prežitie. Snažíme sa každý zaradiť do nejakého klanu a príslušníci ostatných klanov sú naši nepriatelia. To práve ten náš klan je ten najlepší a nesie v sebe všetko duchovné dedičstvo ľudstva. To tí ostatní sú tie zvery. Rozkysnutá 60-ročná domovníčka, čo trávi celý deň sledovaním ostatných ľudí zo svojho zakrytého okna a po večeroch sa pohoršujúca nad obrázkami polonahých celebrít je náš morálny a duchovný vzor. V každom z nás je buď väčší alebo menší kus tejto domovníčky, lebo tak sme uspôsobení. Máme radi, keď sú veci čitateľné a keď rozumieme všetkému, čo sa okolo nás odohráva. Sme poriadkumilovní.

Občas sa mi stáva, že sledujem v televízii nejaký obľúbený program. Ako to už býva, tak je často prerušovaný reklamami a upútavkami na iné televízne programy. A tak ani pri najlepšej snahe mi nemôže uniknúť, že existujú relácie typu Smotánka, alebo rôzne talk show. Nič mi to nehovorí. Neviem kto sú tí ľudia, čo ich v upútavke spomínajú a dokonca ani nepoznám redaktorov po mene. Aj v rádií ak spomenú nejaké meno, tak sú ľudia v mojom okolí zo mňa zúfalí, keď mi majú vysvetliť, prečo je dotyčný (-á) slávny (-a) a čo také významné vykonali, že ich mená neustále opakujú.
Patrím k tým "odľudom", ktorí si z filmu odnesú myšlienku alebo pocit, ale už nie tváre a mená protagonistov príbehu. A tak som zrejme jediný, ktorý raz na návšteve u teraz nebohej pani Vilmy Jamnickej a po niekoľkohodinovom, mimochodom veľmi príjemnom rozhovore, jej vystrúhal poklonu, akú vo svojom dlhom živote iste počula prvý krát. "Ste mi veľmi známa a povedomá. Nevidel som vás už náhodou v televízii?" Pani Jamnická sa vtedy tajomne usmiala, očká jej zažiarili a ja som pokračoval: "Že ste vy kedysi uvádzali predpoveď počasia?" Stará dáma sa však neurazila a ani sa nenechala vyviesť z rovnováhy a trpezlivo mi vymenúvala dlhý zoznam divadelných hier, v ktorých  účinkovala, takisto zoznam filmov a režisérov s ktorými spolupracovala.

Z príbehu som si však vzal ponaučenie a tak raz, o pár rokov neskôr, keď som sa od kamaráta dopočul, že jeho matka je známa herečka a práve ma vedie k nej na návštevu, donútil som ho spomaliť, aby mi po ceste stihol porozprával celý jej profesionálny životopis. Zvládol som to bravúrne, až na to, že aj jeho nebohý otec bol známy herec, to mi už spomenúť zabudol a tak som musel blafovať, keď bola reč o ňom.

Toto vážení boli skutočné celebrity a nič som o nich nevedel. No uznajte, kto môže dnes odo mňa žiadať, aby som zvládal tie každoročné vlny superstar a moderátorov a neviem akých potentátov, ktorí zaplavujú náš národ už nie v prílivových vlnách ale takmer vo vlnách povodňových.
A tak namiesto normálnych ľudských tvári so svojimi starosťami a radosťami, dnes stretávam len samých utopencov. Ľudia už zabudli, že je to ich vlastný život, ktorý treba žiť.

- Ahoj Katka, čo máš nové, ako sa majú deti?
- Ty sa ma pýtaš na deti, v takýto deň? Čo snáď nečítaš noviny, či nevieš že sa Rezešová rozišla so svojím milencom? Tvoje starosti by som chcela mať!

Alebo ma kamarátka požiadala, aby som strýkovi z Holandska preložil otázku, čo si myslí o Mojsejovcoch. To vám poviem, s takýmto prekladateľským orieškom som sa ešte nestretol. V prvom rade musela vysvetliť mne, čo sú to za ľudia, ale moc sa jej to nepodarilo. Pol hodinu som sa to snažil vysvetliť ja strýkovi, pomáhal som si rukami, nohami ale neúspešne. Kamarátka plná nádejí a očakávaní klipkala očami, natáčala hlavou, usmievala sa a už jej len chýbal chvost, ktorým by vrtela aby som si ju pomýlil so susedovým bernardínom, keď mu nesiem zvyšky od obeda. A tak sme sa na ňu pozerali aj my, síce smutní, krčili sme ramenami a nevedeli sme, ako jej pomôcť.  

Bulvár je zlý. Nie tým, že z obyčajných ľudí dokáže vyrobiť celebritu, on je zlý tým, že dokážu ukradnúť takémuto človeku súkromie. No čo je ešte horšie, oni tým zároveň kradnú súkromie aj čitateľom. Mal som kedysi priateľa, ktorý teraz žije v Paríži. V tej dobe to však bolo síce také vyspelé, stále však ale dieťa. Kým niektoré jeho názory mi pripadali zrelé a rozhodne sa mu nedal uprieť zmysel pre humor, v iných veciach bol však detsky tvrdohlavý a nenechal si poradiť. Často som ho upozorňoval na to, že napriek tomu, že vie zaujímavo a pekne rozprávať, je niekedy lepšie o sebe neprezradiť veľa a nechať rozprávať iných.
Na to, aby si dával pozor na dôverné rozhovory. Ak by sa nejaké veci o ňom dozvedel nevhodný človek, mohol by to zneužiť. A aj došlo na moje slová. Zúčastnil sa jednej, veľmi sledovanej televíznej súťaže, ktorú som ja ako tradične nevidel, zahviezdil a stal sa známym. Neprezradím vám ani názov tej súťaže a tobôž meno toho chlapca, lebo to nie je v príbehu podstatné, nazvime ho však nejakým nepravým menom napr. Marian.

Raz som mal návštevu. Prišiel ku mne kamarát a musel som si odskočiť na potrebu. Vravím mu, že nech si zapne televízor, usadí sa, ak má chuť nech si niečo naleje a nech počká kým neprídem zo záchodu.
Ako si tam tak trónim a čítam knihu (ja som taký čudný, na záchode nemám noviny, ale knihy), počujem zrazu Mariánov hlas. Pochopil som, že môj slávny mladučký priateľ ma prišiel navštíviť zo svojich výšin, ako mi sľúbil a ten druhý kamarát mu otvoril dvere, však ja som bol na záchode a nemohol som odísť. Zakričím teda nahlas, aby to bolo počuť cez dvere, nech na mňa počká, že viem o tom, že prišiel.
Čítam si knihu a počujem Mariánov hlas, ako niečo dlho vykladá o sebe. Úplne som dostal zlosť, však čo si ten môj kamarát o Mariánovi pomyslí, však koho môžu zaujímať jeho erotické dobrodružstvá. Kričím teda nahnevane cez dvere:
- Marián, zavri si už tú klapačku! Kto je na Teba zvedavý? To nemôžeš počkať kým sa vyseriem a musíš hneď trepať každému na počkanie svoje sprostosti?

Prídem teda nahnevaný zo záchodu a v izbe sedel kamarát sám. Obzerám sa a nechápal som, kam sa podel Marián. Však som ho len pred chvíľou počul. Pýtam sa ho, kam šiel. Kamarát krúti hlavou a ukazuje si na čelo, že či mi nešibe a že čo som to vrieskal zo záchodu. Znova začujem Mariánov hlas a uvedomil som si, že vychádza z hlasno pustenej televízie, kde on obstarožnej moderátorke niečo dlho a podrobne vysvetľuje o sexe. Sála je plná ľudí a dokonca mu tlieskajú. Tá moderátorka, ktorá by nutne potrebovala vyhladenie vrások sa ho so žiarivým úsmevom pýta na jeho skúsenosti s kondómamy.

V tej chvíli som dostal zlosť a skočil som k televízoru, aby som ho vypol. Tomu chlapcovi bolo vtedy len niečo cez pätnásť. Z mojej skúsenosti s ním som vedel, že minimálne polovicu vecí, ktoré mi narozprával si navymýšľal, lebo chcel vyzerať starší a skúsenejší. Chlapci to tak robia. Čím viacej skúseností v láske, tým viac sa pokladajú za dospelejších a svet ich viac akceptuje. Tak si to predstavujú a po tom túžia. Teda najmä po tom akceptovaní. Vždy to tak bolo a aj bude. Kde chýbajú skúsenosti, tak si ich treba vymyslieť, hlavné je nebyť horším od ostatných, nemať hanbu. Skúsený dospelák to ľahko prekukne a nazerá na to s pochopením, s citom a neodsudzuje. Stále ide ešte o deti. Byť v puberte nie je totiž žiadna sranda. Mať dospelácke telo a rozum dieťaťa to skutočne nie je sranda.
Žeby to ale neprekukla moderátorka, sama matka niekoľkých detí, pravdepodobne starších od Mariana?

Ja nie som proti tomu, aby sa s mladými ľuďmi otvorene bavilo o sexe, dokonca ani proti tomu, pokiaľ boli riadne poučení, ak začali skôr so sexuálnych životom. To jediné čo mi vadí je pretriasanie súkromných vecí v médiách. Ak sa k tomu zneužije neskúsené, ešte dieťa tak to už hraničí s úchylnosťou. Úchylné médium, ktoré nemá hanbu takéto niečo urobiť a úchylný čitateľ, divák, ktorý sa zaujíma o údajný sexuálny život 14 alebo 15 ročného pubertiaka.

Prečo ma to napadlo a prečo som sa ešte nedostal k pointe? Tiež máte pocit, že žijete na cudzej planéte?

"Ahoj Kikuš, kde máš kabát?" Noviny s takýmto titulkom ležali na stole, keď som si po dlhej dobe šiel dať cez ulicu pivo do krčmy. Dievčina na obrázku bola v plavkách a mala pripevnené nejaké číslo. Pravdepodobne šlo o nejakú súťaž krásy.
Nuž teda, pre koho to tie noviny asi píšu? Však Kikuš je tiež ešte dieťa a nevidím dôvod prečo by nemala byť v plavkách. Neviem si predstaviť aký ohromný šok a zdesenie musí zažívať redaktor takýchto novín, ak príde v lete na kúpalisko. To vtedy nielen Kikuš, ale všetci majú na sebe plavky.

Viete, ja som však iný. Ja k plavkáčom nepatrím. Celý život chodievam na nuda pláž. Ale aby som neodbočoval. Pod týmito novinami boli ďalšie dve. Princíp všade rovnaký. Na titulnej stránke bola fotka niekoho poodhaleného a pod ňou článok, ako si to len dotyčná celebrita dovolila, ukázať svetu na obdiv svoje vnady.
A tušíte čo je na tom všetkom to choré? To nie 14 ročná Kikuš je úchylná, že má na sebe plavky, alebo Lady Gaga, že nosí kraťasy a vidno jej stehná. Vážený redaktor dotyčných novín, vážená domovníčka, strážkyňa morálky, pivom osprostená hlava z krčmy od naproti. To vo vás je chyba, že vás to poburuje. To nie je ten úchylný, kto má pekné telo, ale ten ktorého pohľad na pekné telo vzrušuje a nedokáže si to priznať. Ten, kto chce, aby všetci ľudia boli a vyzerali tak ako on.

A na záver snáď ešte spomeniem, že každá doba mala svoj bulvár. Ľudí, ktorí sa samozvane pasovali za strážcov morálky. Nejakú zatrpknutú tetušku a ktorej bola tŕňom oku nejaká mladá deva za ktorou sa otáčali chlapi. To potom taká tetuška nemala nič lepšie na práci, len na tej mladici hľadať možné i nemožné chybičky krásy, každému o nich rozprávať v sladkej nádeji, že ju tak v očiach ostatných urobí škaredšou a tým sa zvýšia jej šance sa jej aspoň trošku vyrovnať.

Niekomu treba na to pár pív, aby mal na chvíľu pocit že je kráľom, inému zase na to stačí prečítať si bulvár.
Áno, si to ty milý konzument bulváru, ktorý si múdrejší ako opýtaní z relácie "Aj múdry schybí". Si to ty, ktorá máš lepší vkus ako Lady Gaga, ktorá obsypaná pudrom v roztrhaných pančuchách si beží pre prestížne módne ocenenie. Ty, vážená bývalá domová dôverkyňa, ktorá máš síce menšie kozy ako Dara Rolinc, ale nikdy by sa neznížila na jej úroveň a dala si spraviť plastiku. Milý konzument bulváru. Žiješ na planéte zvierat, kde bytosti sú motivované len svojimi nízkymi pudmi, predvádzajú ohavnosti, odhaľujú sa, alebo sa naopak zahaľujú takým spôsobom, že ťa to vždy pobúri. Neberú ohľad na duchovný a intelektuálny vrchol človečenstva, ktorý je zhmotnený práve v tvojej osobe a urážajú tvoj vznešený zrak a bystrý um. A niekedy si nestačí len vytrieť oči alebo vypláchnuť uši svätenou vodou. Načim je i kloktať.

Milovníci či nepriatelia bulváru máme všetci jedno spoločné. Ten pocit, že svet, v ktorom žijeme, je nejaký čudný a do neho nepatríme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel namieta sudcov: Hovorili skôr, než mali

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

KOMENTÁRE

Severokórejská červená línia je veľmi tenká

Kľúčovú rolu v krotení diktátora Kima hrá Čína.


Už ste čítali?